Založiť webovú stránku alebo eShop
aktualizované: 16.04.2010 11:49:29 

Bez tmy‚ by sme nikdy nevideli hviezdy

Vytesané do kameňa

Dvaja kamaráti sa vydali cez púšť. Predtým sa ale pohádali a jeden z nich dostal facku od toho druhého. Dotyčný, než by niečo povedal, zohol sa a napísal prstom do piesku:
"Dnes mi môj najlepší priateľ dal facku."
Putovali ďalej. Došli ku krásnej oáze s jazierkom. Rozhodli sa, že sa okúpu. Ten, ktorý dostal facku sa začal topiť, ale ten druhý ho zachránil, vytiahol z vody. Keď sa prebral, vytesal do kameňa:
"Dnes mi môj najlepší priateľ zachránil život."
Kamarát sa ho pýta:
"Keď som Ťa udrel, napísal si to len do piesku a tentokrát si to vytesal do kameňa. Prečo?"
Odpovedal:
"Vieš, keď mi niekto ublíži, píšem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfúkol na znak odpustenia. Ale keď mi niekto pomôže, vytesám to do kameňa, aby to tam ostalo naveky."

Nauč si svoj žiaľ a svoje krivdy písať len do piesku a svoje šťastie vyryť do kameňa!

Interview s Bohem

"Pojď dál," řekl Bůh. "Tak ty bys se mnou chtěl udělat interview?"
"Jestli máš čas," řekl jsem.
Bůh se usmál a odpověděl: "Můj čas je věčnost, a proto je ho dost na všechno. A na co se mě vlastně chceš zeptat?"
"Co tě na lidech nejvíc překvapuje?"
Bůh odpověděl: "To, že je nudí být dětmi, a tak pospíchají, aby dospěli, a když jsou dospělí, zase touží být dětmi.
Překvapuje mě, že ztrácejí zdraví, aby vydělali peníze, a pak utrácejí peníze za to, aby si dali do pořádku své zdraví.
Překvapuje mě, že se natolik strachují o budoucnost, že zapomínají na přítomnost, a tak vlastně nežijí ani pro přítomnost, ani pro budoucnost.
Překvapuje mě, že žijí, jakoby nikdy neměli umřít, a že umírají, jako kdyby nikdy nežili."
Bůh mě vzal za ruce a chvíli jsme mlčeli. Pak jsem se zeptal: "Co bys chtěl jako rodič naučit své děti?"
Bůh se usmál a odpověděl: "Chci, aby poznali, že nemohou nikoho donutit, aby je miloval. Mohou jen dovolit, aby je druzí milovali.
Chci, aby poznali, že nejcennější není to, co v životě mají, ale koho mají.
Chci, aby poznali, že není dobré porovnávat se s druhými. Každý bude souzen sám za sebe, ne proto, že je lepší nebo horší než jiní.
Chci, aby poznali, že bohatý není ten, kdo má nejvíc, ale ten, kdo potřebuje nejméně.
Chci, aby poznali, že trvá jen pár vteřin způsobit lidem, které milujeme, hluboká zranění, ale trvá mnoho let, než se taková zranění uzdraví.
Chci, aby se naučili odpouštět, odpouštět skutkem.
Chci, aby věděli, že jsou lidé, kteří je velmi milují, ale kteří nevědí, jak své city vyjádřit.
Chci, aby věděli, že za peníze si mohou koupit všechno kromě štěstí.
Chci, aby poznali, že opravdový přítel je ten, kdo o nich všechno ví, a přesto je má rád.
Chci, aby poznali, že vždycky nestačí, aby jim odpustili druzí, ale že oni sami musejí odpouštět."
Chvíli jsem seděl a těšil se z Boží přítomnosti.
Pak jsem Bohu poděkoval, že si na mne udělal čas. Poděkoval jsem mu za všechno, co pro mne a mou rodinu dělá.
A Bůh odpověděl: "Kdykoli. Jsem tu čtyřiadvacet hodin denně. Jen se zeptej a já ti odpovím."
Lidé zapomenou, co jste řekli. Lidé zapomenou, co jste udělali, ale nikdy nezapomenou, jak se vedle vás cítili.

 

Tento príbeh vám je asi známy.Je napísaný veľmi jednoducho až obyčajne ,ale podľa mňa má

veľmi silnú myšlienku. Je taký romantický a....veď posúďte sami...

 

 

Čo ti chce pošepkať tvoj strážny anjel

Vedz, že práve teraz
je na Teba niekto hrdý,
niekto na Teba myslí,
niekto si o Teba robí starosť,
niekomu chýbaš,
niekto sa chce s Tebou zhovárať,
niekto chce s Tebou byť,
niekto Ťa chce držať za ruku,
niekto verí, že všetko čo Ťa trápi, bude v pohode,
niekto Ťa chce vidieť šťastnú - šťastného,
niekto chce, aby si ho našla - ju našiel,
niekto sa teší z Tvojho úspechu,
niekto Ti chce dať darček,
niekto Ťa miluje,
niekto obdivuje Tvoju silu,
niekto o Tebe premýšľa,
niekto myslí na Tvoj smiech,
niekto by sa rád vyplakal na Tvojom ramene,
niekomu chýba tvoj úsmev :-)
a niekto potrebuje, aby si mu odovzdala - odovzdal ďalej toto posolstvo

Paradox našich čias

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny
Viac vymožeností, ale menej času
Máme viac titulov, ale menej zdravého rozumu
Viac vedomostí, ale menej súdnosti
Máme viac odborníkov, ale aj viac problémov
Viac zdravotníctva, ale menej starostlivosti
Utrácame príliš bezstarostne
Smejeme sa primálo
Jazdíme prirýchlo
Pohneváme sa priskoro, udobrujeme prineskoro
Čítame príliš málo, televíziu sledujeme priveľa a modlíme sa
priveľmi zriedka
Znásobili sme naše majetky, ale zredukovali naše hodnoty
Rozprávame priveľa, milujeme primálo a klameme príliš často
Učíme sa ako zarábať na živobytie, ale nie ako žiť
Pridali sme roky životu, ale nie život rokom
Máme vyššie budovy, ale nižšie charaktery
širšie diaľnice, ale užšie obzory
Míňame viac, ale máme menej, kupujeme viac, tešíme sa z toho menej
Cestujeme na Mesiac a späť, ale máme problém prejsť cez ulicu
navštíviť susedov,
dobýjame vonkajší vesmír, ale nie vnútorný
Rozbili sme atóm, ale nie naše predsudky
Píšeme viac, učíme sa menej,
Plánujeme viac, dokončujeme menej
Naučili sme sa ponáhľať sa, ale nie čakať,
Máme vyššie platy, ale nižšiu morálku
Vytvorili sme viac počítačov pre viac informácií a aby sme vytvorili viac kópií, ale máme menej komunikácie
Máme vyššiu kvantitu, ale nižšiu kvalitu
Toto je čas rýchleho stravovania a pomalého trávenia,
vysokých mužov a nízkych charakterov,
viac voľného času a menej zábavy,
viac druhov jedla, ale menej výživy
Dva platy... ale viac rozvodov, krajšie domy... ale neúplné rodiny


*Preto nenechávaj nič na zvláštnu
príležitosť, pretože každý deň, ktorý žiješ, je zvláštna
príležitosť*
Vyhľadávaj vedomosti, čítaj viac, seď na verande a obdivuj výhľad bez toho, aby si venoval pozornosť svojim potrebám
Tráv viac času s rodinou a priateľmi, jedz obľúbené jedlá a navštevuj
miesta, ktoré máš rád - život je reťaz radostných momentov, nie je len o prežití
Používaj svoje krištáľové poháre, nešetri najlepším parfumom a použi ho zakaždým, kedy cítiš, že chceš..

Neodkladaj nič, čo vnáša smiech a radosť do tvojho života.
Každý deň, každá hodina, každá minúta je výnimočná a ty nevieš, či nebude tvoja posledná..

Vytesané do kameňa

Raz jeden učiteľ namaľoval na veľký biely papier malú čiernu machuľu.Ukázal ju žiakom a spýtal sa ich:"Čo vidíte?" odpovedali mu:"Čiernu machuľu".Učiteľ si pomyslel: Všetci vidia malú, maličkú machuľku, no nikto nevidí veľký biely papier.
 
 
Tento príbeh som 1.krát čítala asi pred rokom.Veľmi ma zaujal a tak som ho dala na túto stránku .Dúfam,že sa aj vám zapáči.Mne sa na ňom páči práve tá myšlienka...to že nikdy nevieme čo sa stane zajtra a mali by sme sa podľa toho
aj správať.
 
 
 
 

On príde

Teplé paprsky popoludňajšieho slniečka dopadali oknom do malého nemocničného pokoja.
Len štyri steny, okno, dvere, posteľ skriňa a malý stôl. Tu sa čas neráta na hodiny a minúty, ale na kvapky infulzí, krvných konzerv a sĺz.
Na posteli ležalo dievča, ktoré dúfalo v zázrak. Nikdy neprestala veriť, že sa uzdraví. Nikdy neplakala pre stratené gaštanové vlasy. Nikdy sa nepoddala bolesti. Stále verila v zázrak. Nikdy mu nemala za zlé, že od nej odišiel, keď sa dozvedel o jej nemoci. Len túžila po tom ho uvidieť. Vedela, že umiera, ale aj tak verila, že sa stane zázrak. Uprene pozerala na kvapky infulzí, ktoré jedna po druhej prúdili do jej žíl. Dúfala, že príde. Tak moc si to priala. Zrazu cítila niečiu prítomnosť. Otvorila oči a videla Ju tam stáť. Srdce sa jej zachvelo.
"Ešte nie! On príde" zmlúvala s ňou. Neprestávala veriť.
"Je neskoro musíme ísť…….." povedala dievčaťu a natiahla k nej ruku. Tá sa naposledy zadívala na dvere pokoja a ochotne uchopila tu chladnú bielu rúčku. Zadívala sa do tých nádherných očí. Jediná slza a už nič viac. Posledná kvapka odmerala jej život.
Už sa nikdy nedozvie, že stál za dvermi jej pokoja. Strach z toho , že jej zlomil srdce, mu nedovolil vstúpiť. Možno by vošiel, keby vedel, že ona ho stále miluje a že za tými dverami umiera…

 

 

Vojak

Vojak sa vracia z vojny vo Vietname. Predtým, ako sa mal vrátiť domov, sa rozhodol zavolať svojim rodičom.
“Mami, oci, vraciam sa domov, ale mal by som na Vás jednu prosbu. Mám kamaráta, ktorého by som rád priviedol spolu so mnou.”
“Jasne,” povedali mu, “radi by sme ho spoznali.”
“Je však jedna vec, ktorú by ste o ňom mali vedieť. Pri boji sa ťažko zranil. Stúpil na mínu a prišiel o ruku a nohu. Nemá kam ísť, a ja by som ho veľmi rád zobral k nám, aby žil s nami.”
“Synak, je mi ho ľúto. Možno by sme mu mohli pomôcť nájsť náhradný domov.”
“Nie, chcem, aby žil s nami.”

“Synak,” povedal otec, “nevieš si ani predstaviť, čo od nás žiadaš. Niekto tak handicapovaný by bol pre nás obrovskou záťažou. Máme svoj vlastný život, vlastné problémy. Nemôžme si do neho priniesť ešte takýto problém. Myslím si, že by si mal prísť domov a na tohto muža radšej zabudnúť. Nájde si pomoc aj sám.”

V tom momente syn telefón zložil. Rodičia o ňom už nič viac nepočuli. O niekoľko dní im však volal policajt. Povedal im, že ich syn zomrel potom, ako spadol z vysokej budovy. Policajt si myslel, že to bola samovražda. Zničení rodičia museli ísť do márnice na identifikáciu synovho tela. Spoznali ho, ale dozvedeli sa strašnú vec. Ich syn mal iba jednu nohu a ruku.

TOPlist
 Vytvorené službou WebLahko.sk  |  Nahlásiť protiprávny obsah!  |   Mapa stránok